Veronika Matejová
Plavovlasé dievčatko
Cez cestu neobozretne prebehlo malé dievčatko s plavými vláskami, akési auto na neho zatrúbilo. Hlasno, až ťa vytrhlo z myšlienok. Obzrela si sa dookola.
Každé ráno vstávam. Obliekam sa, čistím si zuby, raňajkujem, kontrolujem maily. Usmejem sa na seba do zrkadla, obúvam topánky, otváram dvere... A žijem svoj život. Tak ako vy.Rovnako, no predsa úplne inak. Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, Myšlienky, Moje vecičky...
Cez cestu neobozretne prebehlo malé dievčatko s plavými vláskami, akési auto na neho zatrúbilo. Hlasno, až ťa vytrhlo z myšlienok. Obzrela si sa dookola.
Hravé, zvedavé, skúmavé. Preskakujú z jedného miesta na druhé, neobsedia, neustále potrebujú niečo objavovať. Sledujú pozorne a hĺbavo, pomaly prechádzajú centimeter po centimetri, od vrchu dole, zľava doprava, aby im nič neušlo.
Dva poháre vína. Nebolo francúzske. Ale chutilo ako ty. Aj keď vlastne neviem ako chutíš. Ale myslím, že presne takto. Ako horko-sladký, vášnivo červený nápoj, ktorý mi podlamuje nohy.
Dlho som nepísala. Nepísala som, pretože som žila niečím iným. Žila som fotkami, prácou, dcérou, priateľmi, náhodnými známosťami, žila som varením, výletmi, seriálmi, upratovaním a dennodenným životom.
Chcela by som s tebou zmoknúť. Iba tak kráčať mestom a precítiť každú kvapku, ktorá mi steká po tvári. Bežať po ulici a schovávať sa pod golier o dve čísla väčšej mikiny.
Ak by si zomrel, asi by som plakala... Viem, nebolo by to nič výnimočné. Plačem často, hlavne pri romantických filmoch. Preto, že sú tak veľmi romantické a občas preto, že viem, že mne sa nič také nikdy neprihodí.
... a tak si sa jedno ráno zobudila a celé ti to došlo. Nie si jediná. Nikdy si nebola, aj keď si si to naivne myslela. Mysleli si to aj ony, všetky tie ostatné ženy, ktoré sa vyskytli v jeho živote. Každá jedna chcela byť iba jeho, každá s ním chcela večer zaspávať a ráno sa zobúdzať. Každá s ním chcela ísť v nedeľu na futbal, každá mu chcela urobiť večeru a ráno pred prácou kávu, lebo to má rád. Každá si myslela, že zostane práve s ňou, každá v to verila, dokonca viac než to, pretože on im to nevyvracal.
Svedomie je zvláštna vec. Je ako bulvárny plátok. Dokáže nafúknuť aj najmenšiu drobnosť do obrovských rozmerov.
Našla si chlapa. Niekde medzi jednotkami a nulami, ktoré sa kdesi v kábli menia na písmenká. Niekde medzi nie príliš záživným Egovým koncertom v Tartách a platňou Johnnyho Casha, ktorú si od neho dostala. Niekde medzi tvojimi cestovinami a jeho hovädzím steakom, ktorý si objednal na prvom rande. Niekde medzi letom a jeseňou. Tam presne bol. Bol pozorný, dobre oblečený a voňal.
Ešte veľa si toho nestihla. Stať sa mamou, vidieť Viktóriine vodopády, ochutnať slimáky, vydať knihu, udobriť sa s otcom... Ešte veľa si chcela stihnúť, zažiť a skúsiť. Ešte tak veľa...
Mala si strach urobiť prvý krok. Najmä po tom, čo si niekoľko krát spadla. Mala si strach ísť prvý krát do školy, pretože iní ti hovorili, že to nie je ľahké. Mala si strach pobozkať chlapca, pretože si nevedela, aké to bude.
Dve slová, ktoré idú tak veľmi k sebe. Sú ako novomanželia, ktorí sa od seba nevedia odtrhnúť počas medových týždňov. A pritom sa dokážu pohádať. Dokážu ísť vlastnou cestou a neobzerať sa na to, čo robí ten druhý.
Už si na to zabudla. Ani nevieš, kedy presne sa to stalo. To prázdno prišlo pomaly. Prikradlo sa zákerne a nebadane a ty si sa mu jednoducho poddala. Ale nie dnes, nie teraz. Pozri, na čo si zabudla.
Bolo ich mnoho. Tých jeho žien. Jedna krajšia ako druhá. Všetky skvelé, všetky múdre a úspešné, všetky mali charizmu, krásne telo a dokonalé vlasy.
Bol to dlhý deň. Cesta domov sa zdala nekonečná a vidina horúcej sprchy a pohodlnej postele vzdialenejšia, ako v skutočnosti bola. Na nedeľný podvečer boli cesty vcelku pokojné. Z rádia sa ozvalo pozitívne „žiadne nehody ani obmedzenia“, moderátorka zaželala netypicky „šťastnú cestu a zostaňte s nami, počujeme sa o pol hodinu“. Ktovie čo by povedala, keby vedela, že o pol hodinu sa už počuť nebudete...
Mám ťa rada. Aj keď to tak občas nevyzerá, keď idem večer spať. Mám ťa rada, možno aj preto, že nikdy neviem, čo od teba môžem čakať. Si tak nepredvídateľný a to sa mi páči. Aj keď nie vždy. Niekedy, keď si s tebou urobím plán a ty ho bez mihnutia oka, bez opýtania a bez kúska hanby zmeníš, vtedy by som ťa najradšej videla čo najďalej od seba. Zabudnutého.
Dobrú noc všetkým, ktorí tu so mnou ešte zostali. Ďakujem vám, že sa neponáhľate za svojimi pseudopartnermi, s ktorými ste aj tak šťastní iba každú stredu poobede. Ďakujem, že sa neponáhľate do svojej úžasnej práce, ktorá je úžasná vždy len počas porady či návštevy riaditeľovej kancelárie a falošný úsmev zmizne v momente, keď sa stratíte z dohľadu. Ďakujem, že sa neponáhľate späť do svojho nádherného života, ktorý sa aj tak nie a nie dostať preč z kategórie „monochrome“.
A tak sa stalo, že si sa pobalila a odišla. Len tie najnutnejšie veci, pár obľúbených šiat, dve tričká, jedny nohavice a pohodlné topánky. Mala si so sebou len takú príručnú batožinu, ktorá by prešla hociktorou letiskovou kontrolou. Je ti jedno, čo sa stane s tým, čo tu nechávaš. Zapadá to prachom a časom možno vyjde z módy. Odchádzaš. Posledný pohľad do zrkadla, kam si sa dívala uplynulých 15 rokov každý deň. Jemne si navlhčíš pery jazykom, usmeješ sa na seba, zhlboka sa nadýchneš, nasadíš si na oči milované zrkadlové pilotky a vyjdeš z bytu.
Raz budeš mať veľkú knižnicu, ručne zdobené nádobky na cukor, soľ a všetky druhy múky. Botník plný topánok, ktoré ti je ľúto vyhodiť a aj tých, ktoré ti bude ľúto nosiť. A samostatný šatník hneď vedľa spálne, kam sa zavrieš, vždy keď budeš mať chuť písať alebo plakať. A tiež budeš mať v obývačke jednu stenu plnú krásnych fotiek v nesúrodých rámikoch, ktoré budú z diaľky kričať: "Toto je Domov!"
Kde bolo tam bolo, boli raz dvaja ľudia, ktorí mali vzťah na diaľku. Každý deň si písali, volali, sľubovali si lásku až za hrob, spoločný byt, veľa detí a zlatého retrievera.