Aj ja som ako oni? Dlho nad tým premýšľam. Robím tie chyby, ktoré im vyčítam? Ohováram? Som falošná? Lebo oni sú. Dokážu o niekom povedať, že ho nenávidia a vzápätí s ním dokážu viesť vtipný, uvoľnený dialóg na bežné témy. Ako s priateľom. A vraj – tento človek u mňa skončil. Ako skončil? Dočasne? Dá sa nenávidieť iba pár dní?
Možno je to o citoch. A o tom, ako hlboko dokážeme veci precítiť. Ja keď milujem, milujem celým srdcom. Nedokážem nenávidieť. To je na mňa príliš silná emócia. No dokážem neznášať. Ignorovať. Nevšímať si. Nestarať sa. Nezaujímať sa. A ak sa raz presvedčím, že ten človek si to zaslúži, držím sa toho. Príbehy sa neopakujú, ľudia sa nemenia.
Ako môže niekto povedať, že je to to najhoršie, čo kedy zažil, a potom sa k tomu vrátiť? Či je to práca, či vzťah, človek, či mesto v ktorom býval. Je to o životnej situácií? O tom, že má potrebu to skúsiť znova a dať ešte jednu šancu? O tom, že mu nezostáva nič iné, a toto je jediná možnosť, ktorú jednoducho – musí?
Som taká aj ja? Povedala som niekedy o niekom, že ho neznášam, a dala mu potom ešte šancu? Tvárila som sa ako priateľka, aj keď som to tak necítila? Nie o pár rokov. Teraz. Starám sa ľuďom do životov, aj keď nemám rada, ak to robia oni mne? Hovorím o niekom v zlom? O niekom, na koho som možno nahnevaná teraz a zajtra už nebudem, pretože si uvedomím, že chyba nebola iba u neho. Očakávam viac ako sú ľudia ochotní mi dať? Nevážim si priateľstvo? Ja hľadám odpoveď. Riešenie tohoto problému nie je nič viac ako individuálne rozhodnutie.
Nehľadám chyby v zrkadle, som sebecká, falošná a od hlavy po päty pokrytec? Poznám priateľov iba vtedy, keď niečo potrebujem? Nie som ochotná im pomôcť, keď to potrebujú oni? Využívam niekoho dobrotu? Skúšam, kde sú hranice? Aj ja som taká?
Áno, to je tá správna otázka. A nie len pre mňa, a nie len na dnešný večer.