Už si dosť ďaleko, no neobzrieš sa. Na stanici si kúpiš lístok na vlak a čakáš ako ostatní. Toľko krát si to už robila! Stála si tu každé ráno, keď si chodievala do školy, neskôr za priateľom, potom už len do práce. Túto stanicu poznáš lepšie ako svoje dlane. Poznáš všetkých tých ľudí, vieš kto kam cestuje, vieš kto má aké životy. Nenačúvaš spoza chrbta. Nie je to predsa tvoj problém, že nevedia hovoriť potichu. Poznáš predavačku z novinového stánku, sprievodcu, dokonca aj tú ženu, ktorá výnimočne hlási meškania vlakov. Poznáš to tu všetko a všetkých. No oni nepoznajú teba. Si iba jedna z davu, jedna z tisícky, ktorá sa tadiaľto denne premelie.
Aký je to zvláštny pocit. Stáť tu, medzi tými ľuďmi. S vedomím, že dnes to je inak ako všetky tie dni predtým. Pozeráš sa na tváre dookola. Usmiate, zamračené, zamyslené, prekvapené, utárané, tiché... Rovnaké. Všetci sa ženú za svojim cieľom – ísť naplniť denný limit, odtočiť si ten každodenný kolotoč znova a potom sa opäť vrátiť tam, kde to poznajú. Nikto netuší, že ty si tu posledný krát. Že sa sem večer nevrátiš ako oni, že odchádzaš. Máš chuť to zakričať, aby to všetci vedeli, aby si ťa všimli. Aby ťa pochválili, ľutovali, potľapkali po pleci a povedali, že to bude dobré.
Ten lístok ťa hrial vo vrecku. Žmolila si ho v ruke, tak, aby to nikto nevidel. Je jedno ako to dopadne. Nevieš, či sa ešte nevrátiš, nevieš, či tam zostaneš, nevieš či si nájdeš prácu a vlastné bývanie, priateľov, manžela. Nevieš či sa niečo nestane, či sa nezmenia plány, ktoré vlastne ani nemáš. Nevieš či je správne to čo robíš. Vieš len, že to urobiť musíš.
A tak nastúpiš. Odídeš bez slova. Bez povšimnutia. Niekam, kde o teba budú stáť. Niekam, kde nebudeš len jedna z tisícky. Oprieš si hlavu o operadlo a ako ubieha krajina za oknom, usmeješ sa sama pre seba.
„Ani to nebolo také ťažké.“