Sadala si do auta a v rýchlosti písala esemesku Zuzke. Vyrážam zo Žiliny, o šiestej som doma. Zapnúť pásy, skontrolovať doklady a spätné zrkadlo. Automatické, tisíc krát opakované pohyby. Preradiť, pribrzdiť, smerovka, pridať hlas pri dobrej pesničke, podradiť, zatrúbiť na toho vľavo čo ťa zablokoval, červená, oranžová, zelená a žiadne starosti.
Bola si už blízko. Možno päť šesť kilometrov. Päť šesť kilometrov od teplej domácej večere, večerných správ vychutnaných s nohami na stole. Päť šesť kilometrov od horúcej sprchy, pohodlných teplákov a milovaných huňatých papúč. Päť šesť kilometrov od dcérinho objatia a vrúcneho úprimného bozku na obe líca. Päť šesť kilometrov od rýchleho povzbudivého rozhovoru s kamarátkou o všetkom, čo si dnes zažila.
Možno to bola sekunda a možno oveľa viac. Nikto z hora na teba nestihol zakričať, aby si otvorila oči. Nikto ťa nestihol upozorniť, že sa niečo stane. Hudba z rádia ďalej hrala, moderátorka ďalej zvesela komentovala akési nedorozumenie v parlamente. Všetci naokolo sa pokojne viezli bližšie k svojim cieľom, presúvali sa z východu na západ, aby ráno stihli vstať o piatej do práce. Viedli sa rozhovory na bežné témy, ktosi sa v tej chvíli určite hlasno a od srdca smial na vtipnej príhode z predchádzajúceho víkendu. Všetko bolo pokojné a bez problémov, všetko bolo ako malo byť. Život bežal ďalej a nezastavil sa o bielu dodávku, ako ten tvoj.
Necítila si nič. Tupý a rýchly náraz, jediný okamih. Predné svetlá bielej dodávky boli bližšie ako by si chcela. Boli až príliš blízko. Zrejme ti v tej chvíli vystúpil adrenalín do nepredstaviteľných výšok. Zrejme vystrelil airbag, zrejme prudký pohyb tvojho tela zastavil bezpečnostný pás. Zrejme si si udrela spätným nárazom hlavu o operadlo sedadla a vyrazilo ti dych. Zrejme ti motor zarazený hlboko medzi plechy pritlačil nohy bližšie k bezvládnemu telu. Zrejme sa toto všetko stalo. Za tú stotinu sekundy. Nikdy si si nemyslela, že sa môže stať niečo tak strašne rýchlo. Bez prípravy. Bez upozornenia. Bez možnosti niečo na tom zmeniť. Bez šance vrátiť to späť.
Vždy si si myslela, že keď človek náhle umrie, posledná sekunda bude patriť jeho spomienkam. Že bude mať možnosť prehrať si všetko to krásne odznova. Že sa všetko zastaví, a on bude v tej chvíli ten, ktorému bude patriť svet. Jeho svet. Jeho detstvo, prvá láska, prvá facka od mamy za zle ukrytú škatuľku cigariet. Zážitky z vysokej a pocity z prvého dňa v novej práci. Že bude mať čas poďakovať sa všetkým blízkym priateľom. Rodine. Že pomyslí na lásku a na všetkých, ktorých má rád. Že uvidí ich šťastné tváre, predstaví si najkrajšiu spomienku, možno sa v duchu bude smiať s ňou. Myslela si si, že toto všetko sa stane, keď bude mať človek umrieť. Taká pekná bodka za životom.
No nestalo sa nič. Tá stotina sekundy ubehla bez povšimnutia. Nič, len tma. Žiadna šťastná rodina, žiadne spomienky na najkrajšiu oslavu narodenín, žiadny obraz tvojej dcéry, ako robí prvé kroky. Žiadny príbeh, ktorý by ti prebehol pred očami. Žiadny zúfalý výkrik, ani záblesk akéhosi života. Nič len tma, ktorá sa zdala byť večná. A tak strašne konečná. Akoby nebolo nič pred ňou ani po nej. Akoby si ani neexistovala, nikdy nežila a nemala na čo spomínať. Akoby ťa nikto nečakal, akoby si nikomu nechýbala, akoby si nikdy nezažila lásku, pre ktorú sa oplatilo žiť.
Otvorila si oči a všade bol dym. Dym a smrad, taký štipľavý a nepríjemný, vrátil ťa medzi živých. Ktosi kričal, prehlušil aj piskot v tvojich ušiach. Počula si brzdy akéhosi auta, dve zatrúbenia a opäť krik. Kričali na teba? Ležala si takmer dole hlavou, stále pripútaná a neschopná sa pohnúť. Neschopná vydať zvuk, neschopná premýšľať. Hlavu si mala čistú, nebolo v nej nič. Chvíľu to trvalo, kým systém opäť naskočil. Ešte nie je čas. A potom sa otvorili dvere, akýsi muž na teba začal hovoriť, podal ti ruku a pomohol ti vyliezť z vraku auta, prevráteného na pravom boku, hlboko v priekope medzi dvoma stromami.