A teraz si tu.
Sedíš na schodíku pred zadným vchodom na záhradu a vychutnávaš si večer. Vonku je dusno a lampy na ulici za plotom sa pomaly rozsvecujú. Kde tu zabreše pes, ale inak je ticho. Z diaľky počuješ štrngať kľúče a otvárať dvere. On príde a pobozká ťa na vlasy...
Je to taký obyčajný vzťah. Obaja chodíte do práce, ty perieš, on varí. Chodíš ho povzbudzovať na hokej a bojíš sa o neho pri každom náraze o mantinel. Smejete sa spolu keď kráčate do mesta, chodíte spolu do obchodu naplniť chladničku a vždy po ceste k pokladni vypijete pollitrovku aloe vera. Rozprávate sa v posteli pred spaním, pretože vtedy je najväčší pokoj a najviac myšlienok pokope. Vždy v piatok ide von s kamarátmi a ty sa venuješ kamarátkam. V sobotu občas idete na piknik do parku, ležíte na tráve a len tak sa smejete na príhodách z detstva. Nehádate sa. Nikdy to nestihnete zájsť tak ďaleko. Veľa sa bozkávate a objímate, hocikedy len tak, keď na seba narazíte v kuchyni. Nehráte sa na romantiku ani na rozprávkové happy endy. Len tak si žijete. Každé ráno sa vedľa seba zobúdzate a každý večer idete spoločne spať. Aj dnes.
V tom tichu večernej ulice, v dusne, ktoré značilo, že búrka je už blízko. V momente, keď ste spolu odchádzali dnu. Vtedy si si to uvedomila.
Niekde tam, medzi riadkami, ste našli lásku.